6. 5. 2015

Čo keby sme ušli?

https://davedillonphoto.files.wordpress.com/2013/04/runaway-1.jpg 

Vykrádať sa nemá. Inšpirovať sa je povinnosť.

Tu je moja, za dvadsať minút spravená, vykradnutá verzia slohu, rozprávania "čo keby sme ušli", jej dôvod a inšpirácia akoby v slohu mojej drahej sesternice.
 
Indžoj. ;)


Čo keby sme ušli?

18 rokov čakania. 18 rokov zmätenia, samoty, odcudzenia. 18 rokov a celá miliarda nekontrolovateľných úderov srdca. Je to konečne tu. Dnes sa konečne oslobodím od účinkov choroby amor deliria nervosa, v minulosti zvanej láska.

V minulosti ju vraj ľudia nepovažovali za nebezpečnú. Aj keď sa pre lásku zabíjalo. Aj keď im spôsobovala bolesť. Aj keď vojny v mene lásky ničili celé národy. Láska stále bola považovaná za niečo úžasné a hodné obdivu. Dnes to vieme lepšie.

Oficiálna príručka Kongresu presne popisuje každé štádium Deliria. S príznakmi, dĺžkou trvania, príčinami a veštkými nechutnými detailmi. Potenie rúk, búšenie srdca, bolesť v hrudi až k depresii, klamlivý pocit všemohúcnosti až k mentálnym poruchám vedúcim k samovražde.

Dnes od nej budem očisťená. Dnes podstúpim procedúru. Dnes mi podľa schopností vyberú najvhodnejšiu prácu a manžela.

Sedím v čakárni. Všade na okolo sú spolužiaci, s ktorými som nedávno odpromovala ale som ako vždy sama. Niekedy za to mamu nenávidím. Nechápem ako Delirii mohla podľahnúť. A hlavne sa modlím, aby jej neschopnosť prejsť liečbou nebola dedičná. Už len pri tej predstave ma zviera závrať a na chvílu zavriem oči.

Keď ich otvorím, je absolútne ticho a potom vzduchom presvištia sirény. Ozvena mnohých krokov. Strohé rozkazy. Potom sa chodbou rútia šedou pokrytý, po zuby ozbrojený rebeli. Na milisekundu zamrznem no potom trénovanými pohybmi odzbrojujem prvého v rade a jeho vladtnou zbraňou začnem strielať do ďalších. Zrazu sa ocitám na zemi, masívne ale podivne známe telo držiac ma bezbranú.

"Čo keby sme ušli?" zadychčí mi do ucha Alex a triaška, ktorá v tú chvíľu ovládne moje telo je neovládateľná. Pred očami sa mi mihá zmrzačné telo mamy, fotky šialených ľudí pod vplyvom delírie, všetky štatistiky a slogany našej spoločnosti. A potom je tu len Alex, jeho teplé ruky v mojich vlasoch a jeho pery konečne na mojich ústach.

A ja vzlykám. Horúčkovito sa ho držím, zamietavo krútim hlavou a oplácajúc mi bozky celou svojou bytosťou, vzklykám.

"Ja nemôžem," zašepkám.

A potom je tu len tma. 
 
Tma.
 
 Nebezpečenstvo.
 
 A
tiché
odhodlané:
"Ale ja musím."
 
 
 
(Tak čo? Spoznávate to? =D)