"What if I fall?"
"Oh, but my darling ...
"Oh, but my darling ...
What if you fly?"
Asi každý pozná tu nervozitu z novej školy. Niektorý ju dokonca považujú za bežnú. Ja som základnú aj strednú prežila v jednej a tej istej budove. A zrazu som sa akosi ocitla na vlaku do Brna, s jednosmerným nenávratným lístkom.
A bojím sa.
Ľudia vždy hovoria, že zdielať svoje problémy pomáha a ako spisovateľka a silný introvert ako inak nejdem hneď plakať niekomu na rameno ale skôr napíšem krátky, úprimný článok kde vecne pomenujem svoje problémy a budem dúfať, že ten nepríjemný, hrôzostrašný pocit ťažoby aspoň trochu povolí.
Bojím sa. Ale prečo? To je otázka!
Strach je neproduktívny, často aj iracionálny. Ten prvý je typický strach z neznámeho, ktorý nestrasiem dokiaľ sa v Brne "neusadím". Potom je tu to vylietavanie z rodného mesta. Dvojtýždňový výlet do Londýna aspoň preukázal, že na toto konkrétne mám. Ďalej treba spomenúť ten pocit, že som na niečo zabudla. Ten neznášam teda veľmi. Čítala som včera Queen of Shadows, štvrtý diel Caeleny a nebola som schopná si to poriadne užiť pretože ma stále trápila myšlienka na vysokú. To bol teda vrchol ... Snažím sa nemyslieť na všetky veci čo sa môžu vrámci celého procesu pokaziť. Ten most prekročím až k nemu dôjdem a teraz nemá zmysel si ničiť zbytok voľna. Hlavne keď mám pred sebou krátku dovolenku na francúzskej riviére.
Čo keď spadnem?
pýta sa moje bojazlivé podvedomie.
A čo keď vzlietneš?
odpovie moja romantická dušička hladná po zážitkoch.
Snažím sa. Dávať jednu nohu pred druhú. Nebáť sa. Tešiť sa. Robiť detské krôčky. Veriť samú v seba. Užiť si prítomnosť. Lebo každý krok z útesu do neznáma môže končiť pádom do reality ale aj niečim krásnym a vzrušujúcim.
