štvrtok, novembra 19

Klasické Primadony

Jeden múdry muž raz povedal: klasika to sú knihy ktoré všetci chvália ale nikdo nečíta. V dnešnej dobe Súmraku a 50 odtieňov šedej sa klasika skutočne nechádza pekne nízko a aj keď je mnho ľudí čo si najviac zgustnú len na vrcholných dielach literatúry, väčšina z nás a väčšina bežných čitateľov skôr siahne po Divergencii alebo J.Greenovi než po Ako zabiť vtáčka či 1984.



Klasika je v dnešnej doe niečo iné než bola pred tým a dokonca si dovolím tvrdiť, že si v dnešnej modernej dobe vytvárame svoju vlastnú klasiku, úplne inú zbierku kníh, ktoré by podňa väčšiny mal poznať a uznávať každý.

Môj obor a doterajšie kratučké štúdium ma núti premýšľať, učí ma klasiku rešpektovať ale aj kritizovať a hlavne mi ukazuje ako čítať medzi riadkami, pretože bez porozumenia sa môže zdať aj najklasickejšia klasika ako niečo divné až amatérske.

Klasika ... klasika bola (je) pre mňa niečo hodnotné ale zároveň nudné a zastarané. Máme jednoducho veľmi komplikovaný vzťah. Nedávno som zistila, že v literatúre sa snažíme vytvoriť konšpiračné teórie a dokázať, že postavy v knihách boli vlastne oveľa múdrejšie a zaujímavejšie než by sa mohlo zdať a aj ten najdrobnejší skutok môže mať svetový význam. Ide o to vidieť niečo kde sa zdá byť veľké nič čítať medzi riadkami a zatiaľ to je obrovská sranda (aj keď niekedy nemôžem než neveriacky krútiť hlavou).

Nedávno ma tiež osvietilo jedno zaujímavé zistenie.

Vo veľa odsudzovaných moderných knížkach máme tzv. ufňukané hrdinky, ktoré robia knihu nečitateľnou. Veď ich určite poznáte. Majú na scojeje ceste ku šťastiu istý problém o ktorom radi vedú monológy a sťažujú sa a ľutujú sa len aby prišlo na dej kde sa niečo zomelie len aby mohla hrdinka zase nečinne fňukať a dramaticky byť zronená, Sú na nič. Sú hlasne otravné. Sú plné drámy.

A akosi mi pripomínajú klasických hrdinov.

Akože čo?

Všetci ste určite aspoň počuli o Hamletovi. Hamlet je dokonalý príklad. Hamlet zbožňuje monológy. Nesmierne. Jeho monológy o jeho dileme sú povestné (byť či nebyť) a zdĺhavé. A jeho akcie sú prehnané a zbytočné. Strýko mu zabije otca a čo on urobí? Fňuká. Predstiera, že je šialený (veľmi dramaticky). Narieka, že nevie čo má robiť. Potom omylom/náhodou zabije otca svojej milovanej. Nechá zabiť svojich dvoch kamošov. A až v konečnej scéne (kde zomrú až na jedného všetci) sa ho umierajúc rozhodne bodnúť.

Vidíte tú podobnosť?

Ja áno.

A môžem vám povedať, Hamlet rozhodne nie je jediný ...

Vitajte

v hlave jednej začínajúcej ale nie úplne (dúfam) amatérskej spisovateľky. Toto bol môj blog o varení a čítaní - teraz sa tu chcem venovať svojej ďalšej vášni a tou je písanie.

Príspevky sú taký môj neformálny denník, kde sa môžem vyventilovať, podeliť o to čo robím (a malo by ma to aj dokopať každý deň k písaniu sa aspoň vyjadriť alebo ešte lepšie písať).

Zavediem vás do svojho myšlienkového procesu ohľadne stavania knihy, scén, postáv... pochválim sa čo som za deň stihla, prípadne pridám aj nejaký tip, ktorý niekomu bude pripadať očividný a niekomu možno aj nie.

Asi nemusím písať, že toto sú moje názory a skúsenosti a nemám na nič patent a bla, bla, bla.

Dúfam, že si tu každý spisovateľ nájde aspoň kúsok niečoho - či už je to spoločné trápenie, zaujímavá myšlienka, otázka alebo možno dokonca moje skromné rady.

Ďakujem za návštevu.