9. 12. 2016

Enchanting lines


Prvý dojem môže byť rovnako dôležitý ako fatálny. A možno nie je väčšinou rozhodujúci, je tiež prvým stupienkom k zaujatiu. Dáva knihe náboj, dáva jej začiatok a udáva atmosféru. Je to takmer ako súdiť knihu podľa obálky. Ale lepšie.


Obálky totiž vedia klamať. Prvé vety už tak moc nie.



Dokonca sú aj lepšie než citáty. Pretože zatiaľčo pri citátoch vyberáme z knihy to najlepšie, prvá veta je jednoducho už dopredu daná a je len a len na autorovi ako sa ňou rozhodne podať sám seba. Je to (môže to byť) dokonca lepšie než náhodné listovanie, aké mnohý určite praktizujete, pretože začínate od začiatku a nie v zmätku uprostred deja, bez kontextu. Je to ako baliaca hláška - môže rozhodnúť, či do toho ísť alebo sa zbaliť a ísť preč. Je to ďalší delikátny detail pre nerozhodných. Obálka, anotácia, recenzie, prvá veta ...

Sú to tie drobnosti, ktoré odlišujú dobrú knihu od skvelej, úžasnú knihu od blbej a je to niečo na čom si treba dať záležať.

Aby sme nezabudli na technické záležitosti článku - myšlienka naň prišla odtiaľto (odporúčam si pozrieť, zaujímavo spracované) a nesmiem zabudnúť spomenúť Lyn, ktorá prvé vety uvádza vo svojich recenziach. 

Toto bude viacúčelový článok, pre tých čo prvé riadky samy píšu aj pre tých, ktorý ich len čítajú, bude o knihách, ktoré poznáte, o knihách, o ktorých ste nikdy nepočuli a bude to aj hra, keďže všetky názvy dám bielou a prečítať sa budú dať ukázaním kurzorom, takže si môžete tipnúť z kade sú. Sú to moje postrehy a názory a sú subjektívne. nebudem sa snažiť poučovať, niektoré veci sa môžu zdať nad slnko jasné, avšak dúfam, že každý si tu niečo nájde.

Môže byť?

Tak ideme na to.
----------------------------------------


Even when there are no prisoners, I can still hear the screams. They live in the walls like ghosts and echo in between footsteps. If you travel down deep into the belly of the castle, beneath the barracks where the guards sleep, beneath the Telling Room, that is where they linger behind the quiet moments.
(The Sin Eater's Daughter (Melinda Salisbury))



Je hneď niekoľko emócií, na ktoré sa pri prvých riadkoch môžete zamerať a šok (hrôza/pobúrenie) nie je vôbec na zahodenie. Je to ako skok do ľadovej vody, snaží sa čitateľa prebudiť, vzbudiť v ňom reakciu. Krátke vety. Nešetriť citovo zafarbenými slovamni. Ísť nielen priamo na vec, ísť priamo do srdca toho prečo by mal človek pokračovať v čítaní.


Locked in darkness that surrounded me like a coffin, I had nothing to distract me from my memories. Vivid recollections waited to ambush me whenever my mind wandered.
(Poison Study (Maria V. Snyder))

Šok ... a čo tak šok a informácie? Je to lacné? Je to tiež praktické. Jedna veta navodí atmosféru, druhá a tretia oznamujú kam príbeh bude viesť a spomienky sú jednou z možností ako uviesť príbeh. Zdržia dej ale zároveň vám dajú priestor vysvetliť veci raz a poriadne. Spomienky totiž núkajú otázku "a čo sa teda stalo" a to je otázka, ktorú chcete aby sa ľudia pýtali. Cela môže byť dosť blbé miesto na začatie a nie je najľahšie ani najbezpečnejšie začať len s jednou postavou a hovoriť len o nej.



I’VE READ MANY more books than you. It doesn’t matter how many you’ve read. I’ve read more. Believe me. I’ve had the time.
(Everything, Everything (Nicola Yoon))

Táto veta je jedna z tých (podľa mňa) brilantných. Je krásna, čistá, je krátka. Niektorý úvod ťahajú. Tu stačí dať tieto 4 vetičky a všetko je na kúsky. Prvá veta môže byť aj výzvou. Môže to byť veta, na ktorú sa nedá nereagovať. Čítala som viac než kníh než vy ... Tak to je, povedala by som, dosť dobrá veta na zaujatie. Pre mňa určite.



I WALKED INTO BIOLOGY AND MY JAW FELL OPEN. Mysteriously adhered to the chalkboard was a Barbie doll, with Ken at her side. They’d been forced to link arms and were naked except for artificial leaves placed in a few choice locations.
(Hush, Hush (Becca Fitzpatrick))

Táto veta hrá na emócie a povedala by som aj dosť na vek svojich čitateľov. Scéna je normálna ale nie nudná. Vyvoláva veľa asociácií, nie nutne nepredvídateľná ale naopak hovorí sama za seba. Spomenutie reakcie hneď na začiatku udáva tón celej scéne a jasne vymedzuje perspektívu a trochu aj hlavnú hrdinku.


Something was wrong. I knew it the moment I walked in the door.
(Play (Kylie Scott))


Takmer klasická veta a predsa vyjadruje to podstatné. ide sa tu priamo na akciu, dáva možnosť na sekundu popísať celú situáciu, vysvetliť čo sa stalo aby sme mohli pochopiť v čom je problém. Táto emócia je opatrnosť, spojená s intuíciou, na čo ľudia prirodzene reagujú. Je to ten moment v horore, kedy dievča uvidí pootvorené dvere a jej pocity v sekunde cíti aj divák.


It´s weirdly subtle conversation.
I almost didn´t notice I´m being blackmailed.
(Simon Vs. The Homo Sapiens Agenda)

Táto začína obkľukou hlavnej témy. Je to zaujímavejšie a informatívnejšie než začať priamo priamou rečou, tu je emócia podozrenie a opäť má len logicky viesť k záujmu. Hovorí nie o prostredí, hovorí o postavách. Je krátka nie pretože som ju odstrihla od zvyšku, ako u niektorých ale pretože to je celý "úvod", ktorý potrebuje.


THERE IS ONE mirror in my house. It is behind a sliding panel in the halway upstairs. Our faction alows me to stand in front of it on the second day of every third month, the day my mother cuts my hair.
(Divergent, Veronica Roth)

Každá kniha v sebe musí mať niečo unikátneho. Každý iný než náš svet má niečo nového. Prvá veta môže zaujať práve tím, že ukáže čo.



The Healer’s name was Fords Deep Waters. Because he was a soul, by nature he was all things good: compassionate, patient, honest, virtuous, and full of love. Anxiety was an unusual emotion for Fords Deep Waters. Irritation was even rarer. However, because Fords Deep Waters lived inside a human body, irritation was sometimes inescapable.
(The Host (Stephenie Meyer))

 Tu je toho ďalší príklad. Je to takmer mätúca veta ale pritom poučná, ktorá dostane hlbší význam neskôr. Spôsob akým vety nasledujú je postupný, každá veta je jednoduchá, spolu kolísavo uvádzajú do deja. Je to nenápadná gradácia ale práve svojou nadväznosťou čitateľa pomaly priťahuje.



Wind howled through the night, carrying a scent that would change the world. A tal Shade lifted his head and sniffed the air. He looked human except for his crimson hair and maroon eyes.
(Eragon, Christopher Paolini)

 Silná veta na začiatok. Je to pyšná veta, sľubujúca dobrodružstvá a zázraky a niečo veľké a nezastaviteľné. Je to tiež veta naplnená zmyslami. Človek predsa vníma svet nielen cez oči a pri nasadzovaní atmosféry dávajú obrazu úplnosť.



I’ve been locked up for 264 days. I have nothing but a small notebook and a broken pen and the numbers in my head to keep me company. 1 window. 4 walls. 144 square feet of space. 26 letters in an alphabet I haven’t spoken in 264 days of isolation. 6,336 hours since I’ve touched another human being.
(Shatter Me (Tahereh Mafi))


Sú veci, ktoré nepotrebujú kontext aby zneli a s typom jazyka v tejto knihe je prvá veta (pre mňa) priam poéziou. Je to veta, ktorá patrí k tým výnimočným, kniha, o ktorej ľudia vravia, že ju hltali od začiatku. Je to výkrik, má vlastný tón aj bez opisu. Tento úvod je výstrelom v tichu a každá ďalšia veta sa len hrabe hlbšie.


I SAT AT A TABLE IN MY SHADOWY KITCHEN, STARING down a bottle of Boone's Farm Hard Lemonade, when a magic fluctuation hit. My wards shivered and died, leaving my home stripped of its defenses. The TV flared into life, unnaturally loud in the empty house. I raised my eyebrow at the bottle and bet it that another urgent bulletin was on. The bottle lost.
(Magic Bites (Ilona Andrews))

Tut som akosi zaujatá a subjektívna a ťažko sa mi hľadá čo robí tento úvod pre mňa úžasným ale pri tejto príležitosti by som povedala, že má práve zmes rôznych prvkov. Je tu úvod o unikátnosti sveta. Je tu opis prostredia. Každá veta má svoju vlastnú emóciu a pritom až spolu majú skutočnú silu. Je to tiež známka humoru, ktorý, ak v knihe je, by mal byť pre autora prirodzený.


Kelsea Glynn sat very still, watching the troop approach her homestead.
(The Queen of the Tearling (Erika Johansen))

Táto veta bola odstrihnutá. Ale aj nie. Je len jedna, je krátka a nehovorí takmer nič a pritom všetko dôležitá. Hlavná hrdinka je podľa mňa najdôležitejším prvkom celej knihe a práve tento úvod knihe presne sedí. Aj to je totiž dôležité. Úvod má zaujať ale ak neladí a neukazuje čo je kniha zač, je stále chybný.


Calla was overwhelmed by how much shit Maura had in her room at 300 Fox Way, and she told Blue this. Blue didn’t answer.
(Blue Lily, Lily Blue (Maggie Stiefvater))


Toto je akýci trivia úvod. Nič dôležité. Akýsi čriepok normálnosti, ktorý sa na nič nehrá. Je to fakt. Je v ňom "nadávka". Je v ňom adresa a dve mená, dávajúce základ scéne. Nič viac niekedy netreba.


She had been kidnapped! Kiara Biardi came awake with a scream lodged in her throat as she recalled the events in her darkened hotel room.
(Born of Night (Sherrilyn Kenyon))

Hlasno a to priamo do akcie. Obľúbený úvod, pri ktorom si len treba dať pozor aby sa veci nepomiešali a bolo jasné čo sa deje, aspoň do určitej miery. Tento úvod sa spolieha na emócie, na akciu, nie svoju šikovnosť a eleganciu. Je to jeden z prístupov k veci.



IN THESE DUNGEONS the darkness was complete, but Katsa had a map in her mind. One that had so far proven correct, as Oll's maps tended to do.
(Graceling (Kristin Cashore))

Ďalší skok do akcie, trochu nenápadnejší a pokojnejší. Opäť spomenutá tma.



Veľa kníh tiež začína priamou rečou. Obávam sa, že príklad nemám ale myslím si, že každý vie o čom hovorím. Býva až zneužívaná napríklad v romantických YA contemporary, v tých sladkých knihách o bad boyoch a neopätovanej láske a všetkých drobnostiach tohoto krásneho veku, kde sa rieši škola a rodičia a súrodenci a priatelia a ex a current crush takže začať priamou vetou je normálka, je to realita ich sveta a je vhodný na tento typ literatúry.

Sú, samozrejme, aj iné priame reči.

"I've watched through his eyes, I've listened through his ears, and tell you he's the one. Or at least as close as we're going to get.”
(Ender's Game (Orson Scott Card))

Tu je typ, kedy je prvá veta akoby dva krát. Príbeh začína akosi z diaľky, so scénou bez hlavného hrdinu, ktorá dáva vodítka bez toho aby prezrádzala niečo konkrétne. Nie je to foreshawoing, kde si vezmete dôležitú pasáž z knihy a skopírujete ju na začiatok (príklad - Súmrak). Toto je tak ako u Fitzpatrickovej (Zavrhnutý) - kto pozná, možno vie - na začiatku jedna krátka kapitola nesúvisiaca zo zbytkom a zrazu akoby sme sa prebudili do prítomnosti. Dáva to možnosť akoby začať od znova, dáva dve šance zaujať ale je to riskatné, keďže prvá kapitola býva hmlistá a niekedy mätúca a nesúvisiaca. Tajomnosť má tiež svoje medze.



Look, I didn’t want to be a half-blood. If you’re reading this because you think you might be one, my advice is: close this book right now. Believe whatever lie your mom or dad told you about your birth, and try to lead a normal life.
(The Lightning Thief (Rick Riordan))

Kniha potrebuje čitateľa. A čitateľ je rád, keď viete, že tam je. Sú knihy, ktoré k vám hovoria - doslova. Sú knihy, ktoré akoby píšu kvôli ostatným a ak to dokážete podať a máte na to žáner/dej, určite neváhajte skúsiť.


I am a werewolf in L.A.
You asked why I did it. Did what? — The whole thing, Cole. The everything. You, hyperbolic you, don’t really mean the everything. You mean the last five weeks.
(Sinner (Stiefvater, Maggie))

Tu je príklad kombinácie - je tu otázka priamo na čitateľa a je tu snaha spýtať sa čo sa stalo. Je to hrdá výzva a hovorí niečo o svojom svete.

This is how it all begins. With Zephyr and Fry—reigning neighborhood sociopaths—torpedoing after me and the whole forest floor shaking under my feet as I blast through air, trees, this white-hot panic.
(I'll Give You the Sun (Jandy Nelson))

Tu sú rôzne a významu plné slová tesne pri sebe a je to možno až zmätok a je to určite akcia a je to určite dokonalá veta na úvod takej knihy.


Lest anyone should suppose that I am a cuckoo's child, got on the wrong side of the blanket by lusty peasant stock and sold into indenture in a shortfallen season, I may say that I am House-born and reared in the Night Court proper, for all the good it did me.

It is hard for me to resent my parents, although I envy them their naivete. No one even told them, when I was born, that they gifted me with an ill-luck name. Phedre, they called me, neither one knowing that it is a Hellene name, and cursed.
(Kushiel's Dart - Phèdre 1 (Jacqueline Carey))

A za všetkými tými je tu  ... ona. Niektoré vety sú ťažko zaraditeľné a ja sama si nie som istá či je to efektívny typ vety ale zároveň viem, že autorka vie čo robí, ukazuje tu svoj svet v jeho komplexite, ukazuje hrdinku aká je a popularita (a kvalita) knihy ilustruje poslednú radu - niekedy je dobré nájsť si svoj vlastný úvod presne taký aký chcete, pretože na mieru šitý je niekedy najlepší.


--------------------------------------

Dúfam, že sa vám článok páčil a aspoň trochu ste sa zapotili pri hádaní. To je odo mňa všetko - dajte my vedieť čo si myslíte vy, ako pristupujete k prvým vetám a aký typ som ešte zabudla alebo aký by potreboval upraviť.