19. 12. 2016

Previnilé potešenie: odpad a vrchol literatúry (plus mini recenzia)


Knihy sú mnohoúčelové bytosti a predsa, jeden účel beletrie je akosi všade prítomný – pre čo iné než pre potešenie človek číta? Sú ale rôzne druhy potešenia. Sú tie druhy potešenia, ktorý by ste niekedy najradšej zahrabali pod zem, tie, ktoré priznáte len pod tlakom, ak vôbec, tie zo skrine, z tieňov a z toho najdekadentnejšieho pera. Pretože ako jedlo, aj knihy majú svoje temné zákutia. Ako lahodný čokoládový dezert, každý má knihy, ktoré vie, že nie sú dobré, pre nás ani pre nikoho a predsa, keď sa vám chce len od únavy spadnúť do postele, neviete si predstaviť zobrať si tam nič iného.


 Je to ako ... symbolická donášková pizza. Ako poriadny, ostentatívne nezdravý fast-food, kde vás každé jedno sústo len približuje k delíriu. A ako so všetkým, nielen nezdravým jedlom, aj tu vás môže poriadne rozbolieť hlava ak to s nimi preženiete.

Takmer každý má svoje vlastné voľby keď príde na previnilé potešenie. Nie je to obmedzené na žáner alebo vek. Ako vôbec môžeme niečo také definovať? Myslím, že nebudem ďaleko, keď poviem, že tieto knihy sú väčšinou menej kvalitné (čoho si je čitateľ vedomý) a manipulujú emóciami svojho čitateľa na to aby zaujali. Sú nenáročné na premýšľanie, nerozoberajú veci príliš ani príliš hlboko ale dokážu vyžmýkať až do poslednej slzy akýkoľvek problém aký si vytvoria a väčšinou vzbudzujú protichodné postoje, s tým, že sa k nim človek aj tak vracia. Sú ako pohár dobrého alkoholu alebo popoludnie pred krbom - ľahké, upokojujúce a elegantné vo svojej jednoduchosti.

1778612518040296Mojím previnilým potešením sú už dlhšie obyčajné romány, inak nadávané aj romantické contemporary. Pôvodne to boli skôr historické ale dnes, keď mám problém vystáť akúkoľvek teenagerskú alebo čisto romantickú knihu kde sa svet točí okolo nepodstatných maličkostí a jedného tragického vzťahu, mám ako light read všetky klasické romány. Určite ich poznáte. Sú to tie knihy s fešáckymi, niekedy polonahými chlapmi, v ich objatí často nejaká kráska. Ten typ, kde sa môžete uvoľniť, pretože všetko dobre dopadne, kde sú pláže príjemne teplé a jedna rodina dokonalá. Ten typ, na ktorý sa v kníhkupectve len pobavene škerím a málokto nezakrúti hlavou nad všetkými tými kreatívnymi názvami typu Pre lásku, Kvôli tebe alebo Žhavý bozk (viď obrázky). Ale to je už osud týchto kníh - ako priateľka, za ktorú sa raz za čas nejde necítiť trápne ale nedokázali by ste ju opustiť, pretože ona je tá, ktorá vás sprevádza v tých blbých chvíľach.

Pretože pre mňa sú knihy aj o rešpekte a s prezumpciou úžasnosti mám často pocit, že každá kvalitná kniha si zaslúži čas a pozornosť, takže keď len idem pár hodín vlakom do školy alebo mám chuť večer niečo čítať, nie sú to dlho sledované knihy po ktorých siaham ale také, ktoré odo mňa nič nečakajú a ja nečakám nič od nich.

A nie je to akoby boli pre to menej cenné. Čo som si uvedomila je, že napísať tieto knihy vyžaduje vlastne rovnako šikovnosti ako napísať niečo kvalitné, pretože oni síce nezískavajú ceny ale zato získavajú tony čitateľov a nájsť niečo čo sadne toľkým nie je ľahké.

Sú na spodku potravinového raťazca literatúry ale ako v každom reťazci, aj tu je každý článok dôležitý pre fungovanie celku. Guilty pleasures sú nanič ale sú tak trochu aj úžasné.

Always Mine (The Barrington Billionaires, #1)A stane sa, že dokážu milo prekvapiť.

Always Mine pre mňa bolo jedným z tých prekvapení.

Hlavná hrdinka Emily je neskutočné sympatická so svojou kombináciou prirodzenej láskavosti a naivity s istou neskrotnou tvrdohlavosťou a idealizmom, ktorý ju tlačí stále dopredu.

Kniha bola vďaka jej jedinečnému príbehu zaujímavá. Emily je totiž z rodiny umelcov a jej matka, keďže bola slepá, tvorila jedinečný druh umenia, ktorý sa dá poznať cez hmat. Bolo to fascinujúce a obzory rozširujúce.

Druhým hlavným pozitívom bol určite ich vzťah, ktorý dokázal prebiehať vášnivo a pritom s rozvahou. Je tak frustrujúce sledovať hrdinku ako sa pomaly poddáva aj keď čitateľ ju chce len prefackať aby sa spamätala a Emily si za svoje činy vyslúžila môj rešpekt. Kniha je navyše príbehom sama o sebe, čo je ďalším nevýslovne super plusom, hlavne dnes keď autory cítia takú naliehavú potrebu vláčiť vzťah cez tri diely.

Kombinácia zaujímavých postáv, nefalšovaného a pritom zaujímavého deja spravila z toho čo mala byť presladená a predvídateľná rýchlovka niečo neskutočné okúzľujúce, niečo na čo nemám dôvod chcieť zabudnúť. Je to typ knihy, ktorú keď prečítate v ten správny okamih, dokáže pozdvihnúť náladu a vyčistiť hlavu.

Raz za čas sú takéto knihy podľa mňa priam nutnosťou a na rozdiel od sladkostí, po týchto výčitky mať nemusíte.

A aké sú vaše previnilé potešenia? Po čom siahate vy, keď nemáte chuť užiť si niečo lepšie? Aká kniha vás prekvapila?