17. 2. 2017

Ja a písanie: postrehy, úvahy, uvedomenia




"A blank piece of paper is God's way of telling us how hard it is to be God.” 
― Sidney Sheldon

Každý deň sa človek učí a každý rok múdrie. Píšem už nejaký ten piatok a aj keď som nečítala kopu článkov o písaní ani návody ako správne písať prípadne ako úspešne napísať knihu, ako spisovateľ rastiem a už som prešla slušnú cestu od kedy som začala.

Je to úžasné aj tragické, pozerať sa na svoje predošlé diela a uvedomiť si nie, že som pred tým bola tak zlá ale že teraz svoje chyby vidím jasne a zreteľne a bez týchto nie dokonalých začiatkov by som asi ani nebola kde som dnes.

Nie som žiadny expert. Ale nie som ani nováčik.

Tu sú moje postrehy a možno aj rady o písaní, ktoré som sa naučila a ktoré som o sebe objavila.





Sto ľudí, sto chutí
"We do not see things as they are. We see them as we are." 
- Anais Nis

Toto je jedna z najvýstižnejších frází aké dokážu vystihnúť knihy zo strany spisovateľa a vlastne aj čitateľa. Písanie je rovnako osobité ako čítanie a preto treba v rovnakom množstve ísť podľa seba a robiť veci ako najviac idú práve vám, tak ako je treba počúvať názory ostatných a uvedomiť si kedy majú pravdu.

Ja osobne mám problém riadiť sa akýmikoľvek zaužívanými vzorcami - moje písanie je rovnako nestále ako ja a tak robím veci ako najlepšie viem a ako my idú a mne to tak aj funguje a to my stačí.

Raz som začala písať knihu len tak, z popudu a takto pokračovala aj týždne a šlo mi to ako od ruky. Teraz pracujem na jednej fantasy a viac než príbeh mám premyslený svoj svet a jeho zákony.



Odlišnosť je unikátna
It is better to fail in originality than to succeed in imitation.” 
― Herman Melville


A táto myšlienka sa dá ešte rozvinúť. V dnešnej dobe je veľa tlaku ohľadne unikátnosti. Všetkého je veľa a je ťažké ohúriť trh, ktorý je tak presýtený. Chcete príbeh o upíroch? Wau, ten je ohratý. Rozmýšľate o mimozemšťanoch? Nuda... Post-apokalyptická spoločnosť? To tu "ešte nebolo". Romantika? Nie, prosím, nie. Čokoľvek vymyslíte, pri riadnom pátraní začnete mať pocit, že vymyslieť niečo nové je nemožné.

Preto je dôležité úplne sa na všetok tlak a očakávania vykašľať, zabudnúť na to, že niekto niekde má niečo možno podobné a uvedomiť si, že byť odlišný neznamená vymyslieť niečo na čo nikto nepomyslel ale byť iný v tom v čom viete. Každý príbeh dokáže vniesť určitú unikátnosť pretože každý z nás je unikát (klišé ale pravda) a čím je je viac, tím lepšie.

Iné spracovanie je to v čom sa tu "súťaží" v skutočnosti a čitateľa nebude trápiť s čím si je príbeh podobný ak je dobrý a zaujímavý.

If a tale we're reading or watching is too familiar, it becomes boring. Yet if it is too unfamiliar, we reject the story as unbelievable or incomprehensible. We demand some strangeness, but not too much. (O.S.C)

Rovno cesta nevedie
“A writer is someone for whom writing is more difficult than it is for other people.” 
― Thomas Mann


Tak ako ani dej nejde od bodu A do bodu B tou najkratšou cestou, keďže tie zatáčky a komplikácie sú to najzaujímavejšie, tak ani príbeh v menšej aj tej najväčšej škále by nemal skočiť do rutiny a mal by mať v sebe skryté prekvapenia.

Prekvapte čitateľa. Najviac ale prekvapte samých seba. To je prekvapenie, ktoré skutočne zaznie, pretože sa bude vymykať všetkému čo ste dovtedy napísali a dodá príbehu novú vrstvu aj smer.

.

Mozaika
“These letters are all I have left.
26 friends to tell my stories to.
26 letters are all I need. 
I can stitch them together to create oceans and ecosystems. I can fit them together to form planets and solar systems. I can use letters to construct skyscrapers and metropolitan cities populated by people, places, things, and ideas that are more real to me than these 4 walls."


Myslím si, že sa dokážeme zhodnúť, že poriadna kniha vo väčšine prípadov napodobuje reálny život. Každý žáner by mal pôsobiť dostatočne reálne aby si človek vedel v hlave vytvoriť úplný svet, kde sa bude žiť rovnako dobre vášmu vymysleného hrdinovi ako jeho susedovi od vedľa, ktorého v knihe nikto ani nespomenul ale tam pomyselne je.

Ak je dej kostra, štýl šľachy, ktoré ho držia pokope a samotné scény sú svaly, tak detaily a drobnosti sú tuk, ktorý zaistia, že váš príbeh neumrzne ani sa nevysuší pod tlakom kritiky.

Blbá metafora?

Môžem to povedať priamejšie: ak by ste vedeli opísať čo robia rôzne postavy v rôzne dni a ak aj čitateľ vie odhadnúť čo by spravili v takej či inej situácie, máte vyhrané.

Pevné pravidlá navyše dajú možnosť vzniknúť ich protiváhe a tiež ich plnému využitiu, keďže postavy budú musieť byť o to vynaliezavejšie aby sa zmestili do vašich zákonov.

A svet nemá len dva rozmery.



Ako každý reálny svet, aj ten knižný má 3 časy: minulosť, prítomnosť a budúcnosť. A aj keby sa autor chystá použiť len jednu z nich - čiže prítomnosť, mal by vedieť dosť aj o dvoch ďalších, keďže každá prítomnosť je výsledkom niečoho čo sa stalo a podľa týchto dvoch bude mať nejaké následky neskôr. A pokiaľ nepíšete čisto romantickú YA, kde si každý domyslí ako krásne spolu všetci žili, nemala by byť posledná bodka v knihe pre vás finálna. Tak funguje správne vytvorený svet.

Možno len polovicu z toho čo zistíte použijete priamo v knihe ale ak viete čo presne sa deje a prečo, nebude taký problém chápať ako by mala línia pokračovať alebo čo s tým spravia rôzne postavy.

Toto nie je škola. Tu nemusíte vedieť roky a ľudí a názvy. Hlavné je chápať príbehu na základnej úrovni, mať svoju základnú filozofiu, ktorou sa môže spisovateľ riadiť v každej situácií. Ako s človekom, keď budete svoj svet chápať a správať sa k nemu s úctou bude aj on zaujímavý a bude sa správať ako chcete.

Všetkého samozrejme s mierou.

Vysvetliť čitateľom čo vymyslený svet dokáže je dôležité ale bez príbehu, ktorý im dá dôvod sa o tieto vysvetlenia zaujímať, je to len kopa faktov. Je to boj, kde, aby som použila jeho prirovnanie, je príbeh kvetina a informácie sú voda - nechcete svoj príbeh vysušiť ale ani ho preliať.

Stačí ich hádzať v malých množstvách, umožniť čitateľovi robiť závery a domýšľať si z jednej vety viac faktov a sem tam do nich primiešať pár nevyriešených problémov alebo nevysvetlených faktov, ktoré čitateľa navnadia pokračovať ďalej aby sa túto informáciu dozvedel. A zatiaľ čo na začiatku keď čitateľ nevie čo sa deje treba byť jasný a presný, neskôr môžu byť informácie v rôznej forme.

Dodatok, ktorý nemôžem vynechať odo mňa a z knížky od Orsona Scotta Carda (Ender): nový svet neznamená, že sa musíme tváriť cool a vymýšľať mená, ktoré nikto ani nevysloví len aby sme čitateľov ohúrili - či sú to mená postáv alebo názov nového druhu rastliny na Venuši.

Nothing is more tacky than to have a bunch of foreign-sounding words thrown into a story for no better reason than to have something that sounds foreign. James Blish called such needlessly coined words "shmeerps." If it looks like a rabbit and acts like a rabbit, calling it a shmeerp doesn't make it alien. Only use the made-up stuff when it is used for a concept for which there is no English word. Your invented languages should have concepts that just can't be translated, not so that you can toss in cool-sounding phrases like "Hlobet mesh nay beggessahn dohlerem," but rather so that you can develop - and the reader can understand - the cultural and intellectual differences between culture.



Prakticky a hrou
“Many people hear voices when no one is there. Some of them are called mad and are shut up in rooms where they stare at the walls all day. Others are called writers and they do pretty much the same thing.” 
― Margaret Chittenden

Čo je ale horšie než teória z ktorej ste len nadšený a zmätený. Ako na príbeh v skutočnosti? No napríklad cez tieto cvičenia.

Môžete si zahrať hru na otázky. Prípadne ísť za niekým komu veríte aby vám s ňou pomohol, ak chcete. Je to jednoduchá hra, ktorá ale môže toho veľa povedať. Ide v nej o to sa pýtať. Čo, Prečo a Ako. Pýtať sa na všetko a pýtať sa na každú odpoveď a zodpovedať čo najviac z nich, dokiaľ neprídete k slepej uličke alebo príbeh úplne nezíde z koľají - pretože niekedy, tie najlepšie nápady sú tie naj zvláštnejšie, objavené čírou náhodou. Niekedy je najlepšie stratiť všetky zábrany, predstaviť si svoj príbeh v úplne inom svetle alebo pozícií a originálny nápad je na svete.

Napríklad chcete hovoriť o chalanovi, ktorý robí extrémne športy (základné myšlienka) - Prečo ho bavia? Je to pretože ich má rád jeho otec? Jeho mama? Pretože je bohatý a nudí sa a chce pôsobiť zaujímavo? Skrýva svoju neistotu za fasádu bezstarostnosti? Chce tak zapôsobiť na babu? Akú babu? Prečo sa mu páči? Má súrodencov? Ako vplývajú na jeho záľubu? Ako sa k tomu dostal? A tak ďalej.

Ja túto hru skúšam a uverejním aspoň jej časť, ak by ste sa chceli inšpirovať, keďže začína byť dosť dlhá.

Druhá hra je od Christophera Paoliniho.

What would your characters eat, what would they talk about, where would they get their supplies, etc. Keep asking the question, “What happens next?” Show your characters actions and write down their thoughts. Write about the process of finding the problem, thinking through the options, making the decision, and the result. Include your character’s thoughts and feelings. Describe his or her surroundings, actions, and dialogue.
Ako som spomínala, ak chápete čo sa deje vo vašom svete, budete aj vedieť čo sa v ňom má diať ďalej a ako ho môžete zvrtnúť. Ponorte sa do iného myslenia.

Tretia hra je od Orsona a sama som ju vyskúšala - aj keď úplne náhodou, keď som začala príbeh ale nepáčilo sa mi ako vyzerá a tak som ho hodila preč a teraz má značne inú a vylepšenú podobu a funguje.
For some writers, one of the best ways to help an idea ripen is to try writing a draft of it, seeing what comes up when you actually try to make it into a story. As long as you recognize that the draft you write immediately after thinking of the idea will almost certainly have to be thrown away and rewritten from the beginning, you'll be fine.
Začnite písať. Nemusíte sa ani príliš zamýšľať. Ako pôjdete postupne ďalej pochopíte čo neviete a to je prvý odrazový mostík ak začínate niečo nové.



Nápady. Nápady všade.
“There is nothing to writing. All you do is sit down at a typewriter and bleed.” 

Pre mňa je spisovateľ aj identita. Spisovateľ je ten, ktorý vidí ako je každá drobnosť potenciálny príbeh a vie, že múza možno neexistuje ale inšpirácia je náladová a tak ako ju treba niekedy naháňať je aj potrebné nechať ju spať alebo oddýchnuť si dokiaľ nepríde s niečím novým.

I like to think that the difference between storytellers and non-storytellers is that ... Other people pass through their lives and never notice how many stories are going on all around them; we, however, think of everything as a potential story. (O.S.C)

Spisovateľ by mal byť otvorený svetu a snažiť sa ho chápať a sledovať. A nechať čas urobiť si svoju prácu - či je to dať vám odstup od príbehu alebo práve dostať ten pravý nápad pri kríze písania.





Ja

To bolo ale dosť rád a poučovania. Akokoľvek by som sa rada tvárila, že písať celkom viem, mám pár slabostí, na ktorých ešte stále pracujem a asi aj budem musieť pracovať:

- Na tom nezáleží, to sú detaily - hlavne, že zbytok je super.
Na všetkom záleží. Každá voľba má svoje následky a ja by som mala byť pripravená im čeliť, ak nie som ochotná vyšperkovať každý aspekt.

- Som prelietavá.
Ako včela, aj ja chodím od príbehu k príbehu ale nie pretože mi už nemajú čo ponúknuť ale pretože sa zrazu zdajú trblietavé a nové a vzrušujúce. Mám obdobia (ako včera) kedy píšem a venujem sa knihe toľko hodín, že sa spamätám až večer. Niekedy prejde mesiac, kedy sotva otvorím document. Funguje mi to? Áno. Chcem dokázať byť stálejšia? Určite.

- Príliš rada robím veci po svojom.
Väčšinou ani nie pretože by som mala pocit, že je to tak lepšie ale pretože to tak jednoducho chcem. Vraj som tvrdohlavá, takže to môže byť tím. Je to problém hlavne čo sa týka názorov druhých - nedokážem sa riadiť podľa nikoho iného než seba ak nechápem sama prečo by som mala. Takže často musím sama spraviť chybu aby som sa z nej poučila


- On nie je dokonalý, ona nie je dokonalá - nič a nikto nie je dokonalý!
Ja som dosť rozumná a optimistická osoba, čo býva pre moje písanie smrteľná kombinácia, pretože musím vedome vyvinúť snahu aby moje postavy nerobili rozumné voľby a môj svet nebol usporiadaný a preto úplne, beznádejný nudný. Každý problém sa potom zdá, že má očividné riešenie a všetci pôsobia sväto, keď každý robí to najlepšie čo vie.






A to je všetko z mojej strany. Máte nejaké vlastné tipy? Súhlasíte s mojimi? Chcete skúsiť alebo ste skúsili túto hru? S čím máte problém?

Dajte vedieť v komentári.