Bytosti a správny čas na písanie...
Je to obchod - nič viac nič menej.
A ja cítim, že ako sa môj vzťah s knihami zhoršuje, moje písanie sa naopak zlepšuje. Je to otravné? Nepríjemné? Zlé? Neprirodzené? Možno. Už pred tým, len so školou, začalo sa moje čítanie obmedzovať na knihy, ktoré som dokázala predýchať tak raz, dva krát za mesiac. Namiesto vášne to bolo skôr uvoľnenie - namiesto obdivu a miliónu emócií som sa mohla pár krát v pokoji usmiať a zase sa vrátiť k životu. To má byť čítanie?
Nie. A predsa moje písanie sa tým lepší.
A knihy začínam odkladať (pri výbere čo ďalej čítať) pretože si všimnem nejakú nedokonalosť, niečo zle napísané, zkonštruované a to je smutné ako je to úžasné. Dnes som napríklad odmietla Carve the Mark!! Dobre, možno Roth nie je taká dokonalá hviezda a čítala som pár nepriaznivých recenzí ale no tak - autorka Divergencie a ja ju tu mám chuť kritizovať za zbytočný information dump v úvodnej scéne, ktorá mi prišla zle načasovaná tak ako dialógy v nej boli násilne vymyslené?
Oh, how I cringe at that thought...
DOSIAHLA SOM
No dnes je sviatok takže som mala čas pokaziť sa nekvalitnou literatúrou a stále napísať.
Viac než 3 300 slov
A ešte nie je večer.
NOVINKY
Kasim sa stretol s ďalším človekom čo má džinna. Strugglovala som s jeho podaním a nemyslím si, že sa mi to podarilo - ten chlap má byť viac než sto rokov starý (a vyzerať na 30) takže čo by som rada? Aby pôsobil ako keby bol vážne taký skúsený! Neznášam a je to disgrace a adding insult to injury keď je v knihe nejaká tisíc ročná fae alebo upír čo má niekoľko storočí a správajú sa (hlavne v YA) ako pubertiaci alebo jednoducho robia úplne blbé rozhodnutia.
Načo dávať svoju postavu tak starú keď aj tak sa bude správať ako keby mala presne toľko na koľko vyzerá??
A to nechcem robiť. A neviem či som sa tomu vyhla.
Ďalej som prehodila POW na začiatku "kapitoly" na Leilah - keďže som ukazovala ako bojujú Nositelia (alias džinovia) takže som opísala ako si vymieňajú fantastické údery a neviem tiež či to v niekoho iného mysli vyznie tak dobre ako v mojej. Z pohľadu Kasima by to nemalo ten Awe inspiring faktor a plus som ani netušila, že Leilah sa tiež chce k situácií vyjadriť - prirodzene som doplnila pár detailov o tom čo robila zatiaľ čo Kasim pomáhal ľuďom niekoľko mesiacov.
Čo sa tiež deje je, že akosi prichádzam k zvratu v knihe - alebo to je len zápletka? Takže z toho som trochu nervózna a váham. Zdá sa to ako veľký krok a neviem presne ako začať.
Ide tiež o to, že zatiaľ čo veľa vecí som pekne prešla bez slova, mala som aj pomalý build-up takže nemôžem tú hlavnú akciu nechať len na pár strán ale nie som si istá, či to dokážem natiahnuť.
Uvidíme či to nechám na dnes alebo až na zajtra.
TIP?
Netuším... Možno... spísať si všetky veci, ktoré nemáte radi na ostatných príbehoch a vyhnúť sa im?
Nie, nie...
Rozmyslieť si načo máte schopnosti - vyskúšať si či to dokážete podať tak ako si predstavujete?
Ja som istého času chcela veľa. V hlave som mala príbeh/y/ a boli, ako inak, epické, a potom som ich začala dávať na papier a vyzeralo to... asi ako tie dva obrázky čo som v minulom článku mala o svojej mape ale obrátene - nefungovalo to. A bolo to frustrujúce. Nedokázala som nič napísať ani dokončiť.
Pričom písať som chcela. Dokonca si pamätám na jednu knihu, fantasy, ktorú som napísala a nápad mi príde zaujímavý doteraz a povedzme, že postavy tiež neboli zlé ale spracovanie boli detinské aj keď som knihu v podstate dopísala.
Prekomunikovať svoje dojmy čitateľovi je ťažké.
V hlave vidíte túto cool, badass, kick-ass, intimidating, ostro nebezpečnú osobu, alebo naopak túto dokonale unikátnu osobu, ktorá pôsobí tak zaujímavo ale keď ju chcete dať do 2D a nie do obrazov ale slov, máte pocit, že používate všetko klišé sveta a prídavné mená sa vám smejú.
Len akože, nie v skutočnosti. Hlasy v hlave počujú len blázni.
Ja som napísala contemporary ale nie príliš tradičnú a dosť krátku - prestala som sa obmedzovať a nastavovať si nereálne ciele, proste som písala koľko som mohla a nakoniec z toho vzniklo niečo a to niečo bolo zaujímavé a dokončené a nemala som z toho pocit akoby som bola 5 ročná a snažila sa popísať svojimi slovami Sokratesa.
A vtedy som začala aj ďalšie, vážnejšie príbehy a skúšala čo ešte dokážem a ani teraz Kasim nie je dokonalý ale je dosť dobrý aby som v ňom pokračovala a každé písanie ma niekde posúva a keď bude nabudúce tvoriť fantasy, bude to zase o niečo jednoduchšie.
Nateraz sa spokojím zo svojím piesočkom a dúfam, že z toho nakoniec vznikne palác alebo aspoň zámok alebo možno vila alebo dom alebo len pekná chata? To už posúdia iný.
